Lukáš 18, 1−8

1Rozpovedal im podobenstvo, ako sa treba stále modliť a neochabovať: 2„V istom meste bol sudca, ktorý sa Boha nebál a ľudí nehanbil.

3Bola v tom meste aj vdova, ktorá k nemu chodila s prosbou: »Obráň ma pred mojím protivníkom.« 4Ale on dlho nechcel. No potom si povedal: »Hoci sa Boha nebojím a ľudí sa nehanbím, 5obránim tú vdovu, keď ma tak unúva, aby napokon neprišla a neudrela ma po tvári.«“

6A Pán povedal: „Počúvajte, čo hovorí nespravodlivý sudca! 7A Boh neobráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou, a bude k nim nevšímavý? 8Hovorím vám: Zaraz ich obráni. Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“

Lukáš 18, 1−8

Často si ľudia vravia, že obťažujú Boha. Vraj ho stále o niečo žiadajú a že to netreba preháňať. Čudná skromnosť. Na svete nemáme inej roboty, iba konať dobro a prosiť o silu ho konať od Otca.

Taký je náš údel. Žiaden iný. Dobro môžeme konať rozmanitými spôsobmi. Môžeme chodiť do práce, ktorá nás ubíja. Kradne nám sily, čas a máme pocit, že aj život.

Lásku si však nedajme vziať. Tú nám nemôže vziať nik, ak sa jej sami nevzdáme. Preto sa lásky nevzdávajme a už vôbec nie pre hlúpe výhovorky, že nechceme lásku obťažovať našimi žiadosťami. Naopak, na to tu láska je.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)