Lukáš 14, 25−33

25Išli s ním veľké zástupy. Tu sa obrátil a povedal im: 26„Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom.

27A kto ide za mnou a nenesie svoj kríž, nemôže byť mojím učeníkom. 28Ak niekto z vás chce stavať vežu, či si najprv nesadne a neprepočíta náklad, či má na jej dokončenie?

29Aby sa mu potom, keď položí základ a nebude ju môcť dostavať, nezačali všetci, čo to uvidia, posmievať: 30»Tento človek začal stavať, a nemohol dokončiť.«

31Alebo keď sa kráľ chystá do boja s iným kráľom, či si najprv nesadne a neporozmýšľa, či sa môže s desiatimi tisícami postaviť proti tomu, ktorý ide proti nemu s dvadsiatimi tisícami? 32Ak nie, vyšle posolstvo, kým je tamten ešte ďaleko, a prosí o podmienky mieru.

33Tak ani jeden z vás, ak sa nezriekne všetkého, čo má, nemôže byť mojím učeníkom.

Lukáš 14, 25−33

Každý deň pred nás prináša nové trápenia. Ukazuje nám hneď od rána, že musíme opakovať to, čo sme už urobili. Vo všetkom, že opäť sa musíme umyť, aj keď sme sa umývali včera, veď vplyvom času sa všetko mení.

Ak sme verili včera, dnes sa snažme veriť znova. A snažme sa o to opäť s rovnakou vervou ako predtým, hoci nám čas priniesol nové skúsenosti. Viera je to, čo z nás robí ľudí. Skutoční ateisti vlastne neexistujú.

Každý človek verí. A rozdiel je v tom, že si to nerovnako uvedomuje. Aj ľudia, ktorí sa tvária, že Boh neexistuje, cítia lásku. Vnímajú ju. Je s nimi. Vedia, že existuje, len si to nie vždy dokážu priznať.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)