Lukáš 14, 12−14

12A tomu, čo ho pozval, povedal: „Keď dávaš obed alebo večeru, nevolaj svojich priateľov, ani svojich bratov, ani príbuzných, ani bohatých susedov, aby nepozvali aj oni teba a mal by si odplatu.

13Ale keď chystáš hostinu, pozvi chudobných, mrzákov, chromých a slepých. 14A budeš blahoslavený, lebo oni sa ti nemajú čím odplatiť. No odplatu dostaneš pri vzkriesení spravodlivých.“

Lukáš 14, 12−14

Aké je to dobro, ak za svoje dobro očakávame dobro od iného? Je to vypočítavosť? Chladná kalkulácia? Nemusí to tak byť, ale veľmi sa na to podobá.

Vedieť dávať bez toho, že by sme niečo čakali, nás robí lepšími. Každý chce byť lepší. Nie každý sa však vie podeliť o to, čo má.

Koľkých zväzujú ich vlastné majetky? Podlamujú im nohy, zväzujú im ruky, srdcia a ústa? Pritom najviac zo všetkého, čo môžeme dostať, je láska. Najviac toho, čo môžeme dať, je tiež láska.

Nič viac ako hodnota nemá zmysel. Nič viac nemá trvalú hodnotu. Nemá hodnotu človeka. Nemá hodnotu jeho života. Preto si túto lásku musíme chrániť viac.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)