Matúš 25, 1−13

1Vtedy sa nebeské kráľovstvo bude podobať desiatim pannám, ktoré si vzali lampy a vyšli naproti ženíchovi. 2Päť z nich bolo nerozumných a päť múdrych.

3Nerozumné si vzali lampy, ale olej si so sebou nevzali. 4Múdre si vzali s lampami aj olej do nádob. 5Keď ženích neprichádzal, všetkým sa začalo driemať a zaspali.

6O polnoci sa strhol krik: »Ženích prichádza, vyjdite mu v ústrety!« 7Všetky panny sa prebudili a pripravovali si lampy.

8Tu nerozumné panny povedali múdrym: »Dajte nám zo svojho oleja, lebo naše lampy hasnú.« 9Ale múdre odvetili: »Aby azda nebolo ani nám, ani vám málo, choďte radšej k predavačom a kúpte si!«

10No kým išli kupovať olej, prišiel ženích a tie, čo boli pripravené, vošli s ním na svadbu a dvere sa zatvorili. 11Napokon prišli aj ostatné panny a vraveli: »Pane, Pane, otvor nám!«

12Ale on im povedal: »Veru, hovorím vám: Nepoznám vás.« 13Preto bdejte, lebo neviete ani dňa, ani hodiny.

Matúš 25, 1−13

V každú chvíľu sa nám môže stať, že zaklopú na naše telo a budú chcieť od našej duše účet. V každú chvíľu by sme mali byť pripravení svoju dušu odovzdať tomu, kto nám ju dal. A mali by sme sa tešiť.

Vieme si to predstaviť? Ak by na nás zaklopali teraz a hneď, vedeli by sme vlastnú dušu odovzdať s radosťou? S úprimným úsmevom na perách? Neškrelo by nás to – či ono, neboli by sme prehnane smutní?

Byť pripravený na poslednú chvíľu v každej sekunde bytia na zemi je najväčším umením. Umením, ktorému sa musíme rovnako učiť, ako čomukoľvek inému.

A predsa sa neučíme a odsúvame tieto veci na poslednú koľaj, hoci v mihu môžu byť prvé zo všetkých, aké by sme kedy mali vybavovať.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)