Lukáš 13, 31−35

31V tú hodinu prišli niektorí farizeji a hovorili mu: „Odíď odtiaľto, lebo Herodes ťa chce zabiť.“ 32On im povedal: „Choďte a povedzte tej líške:

»Hľa, vyháňam zlých duchov a uzdravujem dnes i zajtra a tretieho dňa dokončím. 33Ale dnes, zajtra a pozajtre musím ísť ďalej, lebo nie je možné, aby prorok zahynul mimo Jeruzalema.«

34Jeruzalem, Jeruzalem, ktorý zabíjaš prorokov a kameňuješ tých, čo boli k tebe poslaní, koľko ráz som chcel zhromaždiť tvoje deti ako sliepka svoje kuriatka pod krídla, a nechceli ste.

35Hľa, váš dom vám ostáva pustý. A hovorím vám: Už ma neuvidíte, kým nepríde čas, keď budete hovoriť: »Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom.«“

Lukáš 13, 31−35

Často zahriakujeme vlastné svedomia. Vravíme si, môžem sám seba utíšiť. Môžem aspoň sám seba umlčať. To sa nedá donekonečna.

Náš vlastný hlas nás dobehne. Povie nám, čo robíme zle. Mali by sme počúvať tento náš vnútorný hlas.

Pozerať sa na seba, ako by sme sa pozerali na niekoho iného. Aké by nám to bolo príjemné, keby sa k nám správal niekto iný tak, ako sa mi správame k druhým?

Je to niekedy ťažké pochopiť najmä v situáciách, ak sa k nám tiež niekedy niekto iný nesprával práve najlepšie. Lenže my by sme nemali byť ako tí druhí, čo nám ubližovali. Mali by sme byť lepší.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)