Lukáš 12, 54−59

54Potom povedal zástupom: „Keď zbadáte, že na západe vystupuje oblak, hneď hovoríte: »Dážď príde,« a býva tak. 55A keď veje južný vietor, hovoríte: »Bude horúco,« a býva.

56Pokrytci, vzhľad zeme a neba viete posúdiť. Ako to, že terajší čas posúdiť neviete? 57Prečo sami od seba neusúdite, čo je spravodlivé?

58Keď ideš so svojím protivníkom pred vrchnosť, usiluj sa s ním cestou vyrovnať, aby ťa nezavliekol k sudcovi, lebo sudca ťa vydá drábovi a dráb ťa vrhne do väzenia.

59Hovorím ti: Nevyjdeš odtiaľ, kým nezaplatíš do ostatného haliera.“

Lukáš 12, 54−59

Pre človeka je ľahšie odhadnúť vonkajší stav vecí, ako si uvedomiť zložitosti medziľudských vzťahov. Sme tak uspôsobení, že si myslíme, akoby sa celý svet krútil len okolo nás.

Nakoniec, takto aj svet posudzujeme, z vlastného hľadiska. Sme príliš subjektívni a nechápeme, že podobne sa na svet pozerajú aj iní. Majú rovnaké pohľady naň a na seba v ňom.

Myslíme si, že ostatní ľudia sú iní. A že sú mimo našej reality. A nemáme s nimi veľa spoločného. Nie je to tak.

Pozerať sa na iných ako na seba samého, je veľmi ťažké. Milovať je najkrajšia a niekedy aj najťažšia vec na svete.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)