Lukáš 10, 1−9

1Potom si Pán vyvolil iných sedemdesiatich dvoch a po dvoch ich poslal pred sebou do každého mesta a na každé miesto, kam sa sám chystal ísť. 2A povedal im:

„Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu! 3Choďte! Hľa, posielam vás ako baránkov medzi vlkov. 4Nenoste mešec ani kapsu, ani obuv a cestou nikoho nepozdravujte!

5Keď vojdete do niektorého domu, najprv povedzte: »Pokoj tomuto domu!« 6Ak tam bude syn pokoja, váš pokoj na ňom spočinie; ak nie, vráti sa k vám. 7V tom dome potom ostaňte, jedzte a pite, čo majú, lebo robotník si zaslúži svoju mzdu.

Neprechádzajte z domu do domu! 8A keď prídete do niektorého mesta a prijmú vás, jedzte, čo vám predložia, 9uzdravujte chorých, čo sú v ňom, a povedzte im: »Priblížilo sa k vám Božie kráľovstvo.«

Lukáš 10, 1−9

Ako málo dokážu byť ľudia pokojní. Ako často sa stresujú a obávajú toho, čo príde. Pokoj je vzácnosť. Nie každý človek je ňou obdarený. Nielen v sebe nájsť pokoj, ale ho aj okolo seba šíriť.

Je to umenie, ktoré súvisí s čistotou. Ak v každej chvíli vieme, kde je náš pravý domov a kam kráčame, môžeme byť v každej chvíli pokojní. Aj vtedy, ak naokolo niet žiadneho pokoja.

Môžeme byť práve my tou oázou pokoja pre iných. My môžeme pokoj šíriť. Sprostredkúvať jeho poznanie a jeho plody. Lebo plodmi pokoja sú priateľstvo a láska tak ako láska a priateľstvo vytvárajú pokoj.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)