Lukáš 11, 37−41

37Keď ešte hovoril, pozval ho istý farizej, aby uňho obedoval. On šiel a sadol si k stolu. 38A farizej sa začudoval, keď videl, že sa pred obedom neumyl.

39Pán mu povedal: „Vy, farizeji, čistíte čašu a misu zvonka, ale vaše vnútro je plné lúpeže a neprávosti. 40Hlupáci, či ten, čo stvoril vonkajšok, nestvoril aj vnútro?

41Ale čo je vnútri, rozdajte ako almužnu a všetko vám bude čisté.

Lukáš 11, 37−41

Čistému je všetko čisté. Nevidí u zlých zlo, ktoré skrývajú. Prehliada ho. Možno ho pocíti, ak sa obráti proti nemu, ale chápať ho nikdy nepochopí.

Lebo čistý ho nepotrebuje k svojmu životu. A keďže vie, že žiť sa dá aj bez neho, je mu iných ľudí ľúto. Dobrota sama neodsudzuje tých, ktorí narábajú so zlom. Dobrota sama má všetkých rada bez rozdielu. To je nádej.

Nádej, že ak aj my sami zhrešíme tým, že podľahneme zlu v našom okolí, nebodaj zlu vo vlastnom vnútri, stále máme nádej na dobro. A že nám odpustí, že nás poľutuje, že nás príjme.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)