Matúš 21, 33−43

33Počujte iné podobenstvo: Istý hospodár vysadil vinicu. Obohnal ju plotom, vykopal v nej lis a postavil vežu. Potom ju prenajal vinohradníkom a odcestoval.

34Keď sa priblížil čas oberačky, poslal k vinohradníkom svojich sluhov, aby prevzali jeho diel úrody. 35Ale vinohradníci jeho sluhov pochytali; jedného zbili, iného zabili, ďalšieho ukameňovali.

36Znova poslal iných sluhov, viac ako predtým, ale aj s nimi urobili podobne. 37Napokon k nim poslal svojho syna, lebo si povedal: »K môjmu synovi budú mať úctu.«

38Ale keď vinohradníci zazreli syna, povedali si: »To je dedič. Poďte, zabime ho a jeho dedičstvo bude naše!«

39Chytili ho, vyvliekli z vinice a zabili. 40Keď potom príde pán vinice, čo urobí tým vinohradníkom?“

41Odpovedali mu: „Zlých bez milosti zahubí a vinicu prenajme iným vinohradníkom, ktorí mu budú načas odovzdávať úrodu.“ 42Ježiš im povedal: „Nikdy ste nečítali v Písme:

»Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným. To sa stalo na pokyn Pána; vec v našich očiach obdivuhodná«?

43Preto vám hovorím: Vám sa Božie kráľovstvo vezme a dá sa národu, ktorý bude prinášať úrodu.

Matúš 21, 33−43

Každý z nás môže v živote okúsiť sklamanie. Najväčšie sklamanie pociťuje človek hádam sám zo seba. To vtedy, keď sa obviňuje, že niečo zanedbal, zle pochopil, podľahol vášniam.

Z každého zúfalstva existuje cesta. To iba nám sa často ňou nechce ísť. Bojíme sa podstupovať námahu. Myslíme si, že je niečo možné aj bez nej.

Nie sme pánmi takejto situácie. Jednoducho život nás sám prispôsobí svojim potrebám. A my sa iba prizeráme.

Pritom môžeme byť aktívni. Môžeme sa spoľahnúť na iných. Na tých, ktorí vládzu niesť spolu s nami náš kríž a nájdeme ich na nebesiach.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)