Lukáš 10, 17−24

17Sedemdesiati dvaja sa vrátili natešení a hovorili: „Pane, aj zlí duchovia sa nám poddávajú v tvojom mene!“ 18On im povedal:

„Videl som satana padať z neba ako blesk. 19Hľa, dal som vám moc šliapať po hadoch a škorpiónoch i po všetkej sile nepriateľa a nič vám neuškodí. 20No neradujte sa z toho, že sa vám poddávajú duchovia, ale radujte sa, že sú vaše mená zapísané v nebi.“

21V tej hodine zaplesal v Duchu Svätom a povedal: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým.

Áno, Otče, tebe sa tak páčilo. 22Môj otec mi odovzdal všetko. A nik nevie, kto je Syn, iba Otec, ani kto je Otec, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť.“

23Potom sa obrátil osobitne k učeníkom a povedal: „Blahoslavené oči, ktoré vidia, čo vidíte vy. 24Lebo hovorím vám: Mnohí proroci a králi chceli vidieť, čo vidíte vy, ale nevideli, a počuť, čo vy počúvate, ale nepočuli.“

Lukáš 10, 17−24

Chcieť pochopiť skutočnosti nášho života je nám dané. Môžeme to chcieť. Túžiť a cítiť. Možno to však nikdy nepochopíme.

Chceli by sme to. Chceli by sme všetko pochopiť. Raz sa nám táto túžba splní. Všetko pochopiť nie je človeku možné.

To neznamená, že potom nemusí túžiť. Túžiť po takýchto cieľoch je totiž dobré. Chceme vedieť, vidieť, poznať. A to aj vtedy, ak spĺňame to najdôležitejšie, že veríme. Nie je na tom nič zlé.

Je dobré, ak človek túži po poznaní. Mnohé veľké osobnosti v dejinách ľudstva boli hlboko veriacimi. Viera a poznanie sa nevylučujú.

Kto dokáže skĺbiť tieto dve entity osobnosti človeka, pociťuje lásku, lebo bez nej nie je nič.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)