Lukáš 9, 57−62

57Ako šli po ceste, ktosi mu povedal: „Pôjdem za tebou všade, kam pôjdeš.“ 58Ježiš mu odvetil: „Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť.“

59Inému vravel: „Poď za mnou!“ On odpovedal: „Pane, dovoľ mi najprv odísť a pochovať si otca.“ 60Ale Ježiš mu povedal: „Nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych. Ty choď a zvestuj Božie kráľovstvo!“

61Aj iný hovoril: „Pane, pôjdem za tebou, ale najprv mi dovoľ rozlúčiť sa s rodinou.“ 62Ježiš mu povedal: „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo.“

Lukáš 9, 57−62

Keď nás Boh povolá z tohto sveta, môžeme sa radovať. Nemusíme žialiť za ničím, čo tu po nás ostáva.

O všetko sa Boh postará. O všetky naše resty a aj radosti. My musíme byť pripravení kedykoľvek vstať a ísť.

Veď naša misia na zemi je len na to, aby sme mohli kedykoľvek odísť. A teda, aby nás nič neťažilo. Nič netrápilo. A tak by sme odchádzali s úsmevom a s radosťou v srdci za tým, ktorý nás stvoril.

Ľudia však majú starosti od narodenia. A tieto starosti niekedy u nich vyvolávajú závislosti na tomto rýchle sa míňajúcom živote.

Na čom však v skutočnosti záleží, je láska, ktorú dostávame a opäť rozdávame.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)