Ján 1, 47−51

47Keď Ježiš videl prichádzať Natanaela, povedal o ňom: „Toto je pravý Izraelita, v ktorom niet lesti.“

48Natanael sa ho opýtal: „Odkiaľ ma poznáš?“ Ježiš mu vravel: „Videl som ťa prv, ako ťa Filip zavolal, keď si bol pod figovníkom.“

49Natanael mu povedal: „Rabbi, ty si Boží Syn, ty si kráľ Izraela!“

50Ježiš mu odvetil: „Veríš preto, že som ti povedal: Videl som ťa pod figovníkom? Uvidíš väčšie veci ako toto.“

51Potom mu povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Uvidíte otvorené nebo a Božích anjelov vystupovať a zostupovať na Syna človeka.“

Ján 1, 47−51

Žiaden človek na svete nie je nikdy sám. Žijeme a dýchame v priestore, ktorý pre nás z lásky vytvoril Boh.

V tomto priestore sa pohybujeme, nie sme mimo neho. Sme v ňom a teda nikdy nie sme sami.

A ak by aj ten priestor bol pre nás v danú chvíľu krutý, aj tak je to priestor, ktorý sme dostali darom. A na dary sa nenadáva. Jednoducho takto to je.

Môžeme sa teda z toho daru tešiť. Čo je ponúkané z lásky, nad tým sa nos neohŕňa, aj keby sme chceli radšej iné dary.

Musíme byť spokojní s tým, čo máme. Musíme sa naučiť s tým uspokojiť. Najviac je totiž láska, ktorá to osobitne pre nás vytvorila.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)