Ján 3, 13−17

13Nik nevystúpil do neba, iba ten, čo zostúpil z neba, Syn človeka.

14A ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, 15aby každý, kto verí, mal v ňom večný život.“

16Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.

17Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil.

Ján 3, 13−17

Boh nás vždy spasí, ak sa naňho obrátime so svojimi starosťami. Vždy má na nás čas. Nikdy nemá pred nami zatvorené.

To len my máme nemé ústa. My sa mu zabúdame prihovárať. On nás počúva aj vtedy, keď my nevieme, že niečo hovoríme.

Jednoducho do nás vidí. Chápe pohnútky nášho konania. Dokáže nás nasmerovať a ukázať nám svoju dobrotu.

A my môžeme byť aj slepí. Je to jednoduché. Otvoriť svoje srdce spätne k nebu. Nenosiť ho so sebou len ako prázdnu tašku.

Napĺňať ho svojou láskou k Bohu. Ponúkať nebu všetky svoje city. Klopať naň, aby sme boli vyslyšaní.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)