Lukáš 6, 43−49
43Nie je dobrý strom, ktorý rodí zlé ovocie, ako nie je zlý strom, ktorý rodí dobré ovocie. 44Každý strom možno poznať po ovocí.
Z tŕnia predsa nezbierajú figy, ani z ostružín neoberajú hrozno. 45Dobrý človek vynáša z dobrého pokladu svojho srdca dobro a zlý človek zo zlého vynáša zlo.
Veď z plnosti srdca hovoria jeho ústa. 46Čo ma oslovujete: »Pane, Pane,« keď nerobíte, čo hovorím?
47Ukážem vám, komu sa podobá každý, kto prichádza ku mne, počúva moje slová a uskutočňuje ich. 48Podobá sa človeku, ktorý staval dom. Hlboko kopal a základy položil na skalu.
Keď potom prišla povodeň, na dom narazila voda, no nemohla ním pohnúť, lebo bol dobre postavený.
49Ale kto ich počúva, a neuskutočňuje, podobá sa človeku, ktorý si postavil dom na zemi bez základu. Keď naň narazila voda, hneď sa zrútil a z domu zostalo veľké rumovisko.“
Lukáš 6, 43−49
Vieme stavať na skale? Na skale, na ktorej vždy pevne stojíme? Často sa zabárame. Plazíme sa po pohyblivých pieskoch.
Nechceme si uvedomiť, čo je skutočnou skalou v našom živote. Chceli by sme mať vždy pocit istoty. Pocit státia na pevnej skale.
Naháňame sa za rôznymi hmotnými hodnotami a neuvedomujeme si, že na tú pevnú skalu vystúpime iba v sebe.
Kto je pevný sám pred sebou, je pevný aj pred inými.
Kto sa nakláňa ako trstina vo vetre už v sebe, podobá sa vetrom odviatej byline aj v živote.
Modlime sa za to, aby sme vedeli vždy stáť na pevnej skale.
(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)