Lukáš 5, 1−11

1Keď raz stál pri Genezaretskom jazere, tlačil sa naň zástup, lebo chcel počuť Božie slovo. 2Tu zbadal pri brehu dve lode. Rybári z nich vystúpili a prali si siete.

3Nastúpil na jednu z lodí, ktorá patrila Šimonovi, a poprosil ho, aby trocha odrazil od brehu. Potom si sadol a z loďky učil zástupy.

4Keď prestal hovoriť, povedal Šimonovi: „Zatiahni na hlbinu a spustite siete na lov!“

5Šimon mu odpovedal: „Učiteľ, celú noc sme sa namáhali, a nič sme nechytili. Ale na tvoje slovo spustím siete.“

6Len čo to urobili, chytili také množstvo rýb, až sa im siete trhali. 7Preto dali znamenie spoločníkom, čo boli na druhej lodi, aby im prišli pomôcť.

Oni prišli a obidve loďky naplnili tak, že sa potápali. 8Keď to videl Šimon Peter, padol Ježišovi k nohám a povedal: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny.“

9Hrôza sa totiž zmocnila jeho i všetkých, čo boli s ním, nad úlovkom rýb, ktoré chytili. 10Takisto aj Zebedejových synov Jakuba a Jána, ktorí boli Šimonovými spoločníkmi.

Tu Ježiš povedal Šimonovi: „Neboj sa, odteraz budeš loviť už ľudí.“ 11A keď pritiahli lode k brehu, opustili všetko a išli za ním.

Lukáš 5, 1−11

Keď naplno dokážeme v jednej chvíli pochopiť aspoň kúsok z veľkosti Stvoriteľa, prejde nami možno aj hrôza. Zľakneme sa toho, čo nedokážeme pochopiť.

Ľudia sa od pradávna báli toho, čomu nerozumeli. Môžeme ho pochopiť? On nás priamo k tomu nabáda. Hovorí nám, aby sme boli ako on.

Teda chce, aby sme ho pochopili. A aby sme dokázali obsiahnuť aj jeho výšiny. Často sa nám vidí, že sme toho nehodní.

Sami seba usvedčujeme z nedokonalosti, zo slabosti, zo strachu, z nevedomosti. Taká je pokora. Nevyvyšujeme sa, ale ponižujeme. Nechápeme.

Tento stav našej duše je však predsieňou toho, aby sme začali milovať a tak pochopili najpresnejšie.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)