Matúš 16, 21−27

21Od tej chvíle začal Ježiš svojim učeníkom vyjavovať, že musí ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť od starších, veľkňazov a zákonníkov, že ho zabijú, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych.

22Peter si ho vzal nabok a začal mu dohovárať: „Nech ti je milostivý Boh, Pane! To sa ti nesmie stať!“

23On sa obrátil a povedal Petrovi: „Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“

24Potom Ježiš povedal svojim učeníkom: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.

25Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.

26Veď čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! Alebo za čo vymení človek svoju dušu?!

27Lebo Syn človeka príde v sláve svojho Otca so svojimi anjelmi a vtedy odplatí každému podľa jeho skutkov.

Matúš 16, 21−27

Čo robiť, keď nás zrádzajú vlastné slabosti? Ako sa zachrániť, ak si nevieme sami dať rady? Čo robiť, keď zlyhá naše vlastné srdce?

Máme vôbec nádej: A aká je tá nádej? Môžeme byť spasení? Človek hreší, zrádza sám seba. Často sa preto trápi. Preto je dôležitá ľútosť.

Ak sa ospravedlníme, môžeme získať milosť. Túto dostávame od Boha zadarmo. Za našu úprimnú prosbu.

A prosiť musíme neustále. Nesmieme stratiť nádej, že to dokážeme. Dostali sme prísľuby. Dostali sme poznanie.

Už len musíme upevniť vlastnú vieru. Vieru v silu lásky, ktorá je od Boha.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)