Lukáš 1, 39−56

39V tých dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji. 40Vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu.

41Len čo Alžbeta začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo a Alžbetu naplnil Duch Svätý.

42Vtedy zvolala veľkým hlasom: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. 43Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?

44Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone. 45A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“

46Mária hovorila: „Velebí moja duša Pána 47 a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi, 48 lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice.

Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, 49 lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný, a sväté je jeho meno 50 a jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja.

51 Ukázal silu svojho ramena, rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú. 52 Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených. 53 Hladných nakŕmil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno.

54 Ujal sa Izraela, svojho služobníka, lebo pamätá na svoje milosrdenstvo, 55 ako sľúbil našim otcom, Abrahámovi a jeho potomstvu naveky.“

56Mária zostala pri nej asi tri mesiace a potom sa vrátila domov.

Lukáš 1, 39−56

Máme veriť tomu, čo cítime v srdci. Srdce je náš najlepší radca. Ozýva sa nám vo svedomí a hovorí nám o láske.

Veď láska je to najviac, čo môžeme za svojho života urobiť. Nič nie je dôležitejšie. A túto lásku máme cítiť najmä k Bohu.

K tomu, kto nám dal tento život. K tomu, z ktorého diela sa môžeme radovať. A to aj vtedy, ak sa nám vidí, že náš kríž je veľmi ťažký a už ho nevládzeme niesť.

On nám totiž poslal toho, na ktorého tieto svoje starosti môžeme položiť. A poslal nám ho cez človeka. Cez matku.

Matku, ktorá uverila slovu – tej najčistejšej energii. A tak už nemáme len Boha – otca, ktorý je láska vďaka svojmu synovi, ale aj matku, ku ktorej sa môžeme utiekať s prosbou o pomoc.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)