Matúš 17, 22−27

22Keď boli spolu v Galilei, Ježiš im povedal: „Syn človeka bude vydaný do rúk ľudí; 23zabijú ho, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych.“

A oni sa veľmi zarmútili. 24Keď prišli do Kafarnauma, pristúpili k Petrovi vyberači dvojdrachmy a povedali: „Váš učiteľ neplatí dvojdrachmu?“

25On vravel: „Platí.“ Keď potom vošiel do domu, Ježiš ho predišiel otázkou: „Šimon, čo myslíš? Od koho vyberajú pozemskí králi poplatky a dane? Od svojich synov, či od cudzích?“

26On odpovedal: „Od cudzích.“

A Ježiš mu povedal: „Synovia sú teda oslobodení. 27Ale aby sme ich nepohoršili, choď k moru, hoď udicu a rybu, ktorá sa chytí prvá, vezmi, otvor jej ústa a nájdeš statér. Vezmi ho a daj im za mňa i za seba.“

Matúš 17, 22−27

Môžeme pochopiť to, čo nás presahuje? Chceli by sme. Ľudia radi zjednodušujú. Hľadajú pochopenie vo veciach, ktoré nie je ich rozum schopný obsiahnuť.

Dokonca aj najväčší mudrci sveta majú tento problém.

Zdalo by sa, že ľudský rozum je obmedzený. Jednoducho nedokáže niektoré veci správne a jasne pochopiť.

Vidí sa nám, že teda tieto veci sú buď pre nás zakázané chápať, alebo ich popierame.

Ateisti to robia neustále. Popierajú, aby sa týmito otázkami nemuseli zaoberať. Pritom Boh chce, aby sme chápali.

On si nemyslí, že sme obmedzení. Máme predsa šancu pochopiť ho úplne jasne, lebo stačí pochopiť lásku.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)