Matúš 16, 13−23

13Keď potom Ježiš prišiel do okolia Cézarey Filipovej, pýtal sa svojich učeníkov: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“

14Oni vraveli: „Jedni za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov.“ 15„A za koho ma pokladáte vy?“ opýtal sa ich.

16Odpovedal Šimon Peter: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ 17Ježiš mu povedal: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach.

18A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.

19Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“

20Potom prikázal učeníkom, aby nikomu nehovorili, že on je Mesiáš. 21Od tej chvíle začal Ježiš svojim učeníkom vyjavovať, že musí ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť od starších, veľkňazov a zákonníkov, že ho zabijú, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych.

22Peter si ho vzal nabok a začal mu dohovárať: „Nech ti je milostivý Boh, Pane! To sa ti nesmie stať!“

23On sa obrátil a povedal Petrovi: „Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“

Matúš 16, 13−23

Vieme, kam ideme? Chápeme, že tento život je len dočasný? Teda raz sa skončí? Pripúšťame si to?

Uvedomujeme si to v každú chvíľu nášho života? Asi nie. V každú chvíľu sa to nedá. Keby sme však žili s tým vedomím a videli Boha nad nami, inak by sme sa správali.

Nepodliehali by sme tak svojim náladám. Nepodliehali by sme tak hnevu.

Viac by sme rozdávali lásky. Možno aj viac pokoja. Snažili by sme sa o pohodu okolo seba. Je to normálne.

V tvári tvár večnosti sa ľudia správajú inak, než im je prirodzené.

Pritom sa to dá dosiahnuť. Aspoň by sme sa o to mali pokúsiť, aby sme milovali.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)