Ján 20, 11−18

11Ale Mária stála vonku pri hrobe a plakala. Ako tak plakala, nahla sa do hrobu 12a videla dvoch anjelov v bielom sedieť tam, kde bolo predtým uložené Ježišovo telo, jedného pri hlave, druhého pri nohách.

13Oni sa jej opýtali: „Žena, prečo plačeš?“ Vravela im: „Odniesli môjho Pána a neviem, kde ho položili.“

14Keď to povedala, obrátila sa a videla tam stáť Ježiša; no nevedela, že je to Ježiš.

15Ježiš sa jej opýtal: „Žena, prečo plačeš? Koho hľadáš?“ Ona mu v domnení, že je to záhradník, povedala: „Pane, ak si ho ty odniesol, povedz mi, kde si ho položil, a ja si ho vezmem.“

16Ježiš ju oslovil: „Mária!“ Ona sa obrátila a po hebrejsky mu povedala: „Rabbuni,“ čo znamená Učiteľ.

17Ježiš jej povedal: „Už ma nedrž, veď som ešte nevystúpil k Otcovi; ale choď k mojim bratom a povedz im: Vystupujem k môjmu Otcovi a vášmu Otcovi, k môjmu Bohu a vášmu Bohu.“

18Mária Magdaléna išla a zvestovala učeníkom: „Videla som Pána,“ a že jej toto povedal.

Ján 20, 11-18

Aj nám sa to stáva, že k nám prehovorí Boh a my ho nepoznáme. Máme oči zastreté dennými povinnosťami.

Ale cítime v srdci, čo je správne. Srdce nám prezrádza Božiu prítomnosť v udalostiach, ktoré prežívame. Napriek tomu srdce nepočúvame.

Jednoducho si vravíme, že to teraz nie je dôležité, že nestíhame, že máme iné starosti. A potom sa ukáže, že tie iné starosti boli v skutočnosti hlúposti a tomu, čomu sme sa mali venovať, sme sa nevenovali.

Prípadne sme sa tomu venovali len veľmi málo. Niekedy je preto pre človeka ťažké odpustiť sám sebe.

Sme potom z toho zronení, akí sme boli hluchí a slepí k Bohu, hoci nám srdce vravelo niečo iné.

Je dôležité počúvať vlastné srdce. Cítiť Boha a riadiť sa tým citom.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)