Matúš 13, 47−53

47A zasa nebeské kráľovstvo sa podobá sieti, ktorú spustia do mora a ona zachytáva všetky druhy. 48Keď je plná, vytiahnu ju na breh, posadajú si, dobré vyberú do nádob a zlé vyhodia von.

49Tak bude aj na konci sveta: vyjdú anjeli, oddelia zlých od spravodlivých 50a hodia ich do ohnivej pece.

Tam bude plač a škrípanie zubami. 51Pochopili ste to všetko?“

„Áno,“ odpovedali. 52A on im povedal: „Preto sa každý zákonník, ktorý sa stal učeníkom nebeského kráľovstva, podobá hospodárovi, ktorý vynáša zo svojej pokladnice veci nové i staré.“

53Keď Ježiš skončil tieto podobenstvá, odišiel odtiaľ.

Matúš 13, 47−53

Všetky veci – nové i staré budeme vynášať zo svojho vnútra. Budeme ich ukazovať a hodnotiť, čo sme dosiahli. Kam sme sa dostali.

Pred súdom vlastného svedomia nikam neutečieme. Nosíme si ho so sebou rovnako, ako si nosíme so sebou aj všetku svoju lásku, ktorú sme dostali a ktorú sme rozdali.

Je neustále s nami. Stačí si nám na ňu spomenúť. Nájsť kľúč k vlastnému srdcu.

Nesmieme si srdce zamykať sami pred sebou. Nesmieme byť k sebe neúprimní, lebo potom sme neúprimní aj k ľuďom.

Ak vieme, čo je dôležité, môžeme sa potom upriamiť už len na to.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)