Ján 20, 1−2. 11−18

1Ráno prvého dňa v týždni, ešte za tmy, prišla Mária Magdaléna k hrobu a videla, že kameň je od hrobu odvalený.

2Bežala teda a prišla k Šimonovi Petrovi a k inému učeníkovi, ktorého mal Ježiš tak rád, a povedala im: „Odniesli Pána z hrobu a nevieme, kde ho položili.“

11Ale Mária stála vonku pri hrobe a plakala. Ako tak plakala, nahla sa do hrobu 12a videla dvoch anjelov v bielom sedieť tam, kde bolo predtým uložené Ježišovo telo, jedného pri hlave, druhého pri nohách.

13Oni sa jej opýtali: „Žena, prečo plačeš?“ Vravela im: „Odniesli môjho Pána a neviem, kde ho položili.“

14Keď to povedala, obrátila sa a videla tam stáť Ježiša; no nevedela, že je to Ježiš.

15Ježiš sa jej opýtal: „Žena, prečo plačeš? Koho hľadáš?“ Ona mu v domnení, že je to záhradník, povedala: „Pane, ak si ho ty odniesol, povedz mi, kde si ho položil, a ja si ho vezmem.“

16Ježiš ju oslovil: „Mária!“ Ona sa obrátila a po hebrejsky mu povedala: „Rabbuni,“ čo znamená Učiteľ.

17Ježiš jej povedal: „Už ma nedrž, veď som ešte nevystúpil k Otcovi; ale choď k mojim bratom a povedz im: Vystupujem k môjmu Otcovi a vášmu Otcovi, k môjmu Bohu a vášmu Bohu.“

18Mária Magdaléna išla a zvestovala učeníkom: „Videla som Pána,“ a že jej toto povedal.

Ján 20, 1−2. 11−18

Sú chvíle, o ktorých hovoríme, že pre nás zomrela nádej. Dostaneme účet osudu, ktorý nám hovorí, že sa už nič nedá zmeniť.

Všetko je konečné a pre nás strašné. A predsa máme nádej. Nádej na večný život. Na pravdu, ktorá nás oslobodí po vzlietnutí z nášho hmotného tela.

Nevieme si to predstaviť, ale to neznamená, že nás to nečaká. Veď ak by Ježiš nevstal z mŕtvych, nemal by zmysel ani náš osud.

On nám potvrdil, že nádej máme, lebo rovnako aj my po smrti budeme ďalej žiť. Aký iný by mal zmysel jeho návratu zo zeme mŕtvych?

Prišiel nám túto nádej dať, prišiel ju nám potvrdiť.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)