Matúš 12, 14−21

14 Farizeji vyšli von a radili sa o ňom, ako ho zahubiť. 15 Ježiš to vedel, preto odtiaľ odišiel.

Mnohí šli za ním a on ich všetkých uzdravil, 16 len im pohrozil, aby ho neprezradili.

17 Tak sa splnilo, čo povedal prorok Izaiáš: 18 „Hľa, môj služobník, ktorého som si vyvolil, môj miláčik, v ktorom mám zaľúbenie. Vložím na neho svojho Ducha a oznámi právo národom.

19 Nebude sa škriepiť, nebude kričať, nik nebude počuť na ulici jeho hlas. 20 Nalomenú trsť nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí, kým neprivedie právo k víťazstvu. 21 V jeho meno budú dúfať národy.“

Matúš 12, 14−21

Môžeme dúfať, že ľudia budú vždy lepší. Môžeme mať nádej, že sa všetko zlé na dobré obráti. Ľudia si neustále uvedomujú existenciu Boha.

On k nim neustále hovorí svojimi ústami. Neustále sa im prihovára. Neustále niekto počuje jeho hlas. Viera sa v každú chvíľu obnovuje. Vždy ju niekto hľadá a nachádza.

Preto aj každý jednotlivec má v každú chvíľu života možnosť urobiť to isté. Začať odriekať modlitbu.

Snažiť sa nadviazať s Bohom dialóg. A to aj vtedy, ak nám myšlienky ustrnú v hlave od hrôzy, čo prežívame.

Zakaždým máme šancu vstať. Vstať v láske. Vstať v modlitbe. Vstať vo viere a dúfať. Viera, nádej a láska.

Tá láska, čo prišla z iného sveta ukázať nášmu svetu, kam máme ísť. Vieme to.

Stačí, ak svojmu srdcu uveríme a vypočujeme Boží hlas v ňom ozývajúci sa nám vo svedomí.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)