Matúš 12, 1−8

1V tom čase išiel Ježiš v sobotu cez obilné pole. Jeho učeníci boli hladní a začali trhať klasy a jesť. 2Keď to videli farizeji, povedali mu: „Pozri, tvoji učeníci robia, čo neslobodno robiť v sobotu.“

3On im povedal: „Nečítali ste, čo urobil Dávid, keď bol hladný on i jeho družina? 4Ako vošiel do Božieho domu a jedol obetované chleby, ktoré nesmel jesť ani on, ani tí, čo boli s ním, ale iba kňazi?

5A v Zákone ste nečítali, že kňazi v sobotu porušujú v chráme sobotu, a predsa sú bez viny?

6No hovorím vám: Tu je niekto väčší než chrám. 7Keby ste vedeli, čo to znamená: »Milosrdenstvo chcem, a nie obetu,« neboli by ste odsúdili nevinných. 8Syn človeka je pánom aj nad sobotou.“

Matúš 12, 1−8

Niekedy aj tí najspravodlivejší z ľudí majú tvrdé srdcia. Nie vždy dokážeme byť rovnako dobrí.

Ľudia sú slabé tvory. Podliehame bolestiam nášho tela. Nedokážeme sa im neustále brániť rovnako.

Sme hriešni a to každý z nás. Preto je dobré vedieť, že za nás prišla niesť tieto hriechy láska. Väčšia láska akej je schopný človek.

Láska, ktorá miluje aj svojho nepriateľa. Aj svojho vraha. Aj svojho zlodeja. Dokáže odpúšťať, lebo miluje.

A vtedy sme aj my milosrdní. A Boh od nás nechce viac. Chce len, aby sme boli milosrdní. A aby sme mali túto veľkú lásku v srdci.

Ako by sme ju mohli mať, ak nás prevyšuje? Ak je väčšia než my? Mohli. Môžeme sa ňou inšpirovať. Môžeme ju obdivovať a skúšať napodobniť.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)