Matúš 11, 20−24

20Potom začal robiť výčitky mestám, v ktorých urobil najviac zázrakov, pretože sa nekajali: 21„Beda ti, Korozain! Beda ti, Betsaida! Lebo keby sa v Týre a Sidone boli stali zázraky, ktoré sa stali u vás, dávno by boli robili pokánie v kajúcom rúchu a popole.

22Preto vám hovorím: Týru a Sidonu bude v deň súdu ľahšie ako vám. 23A ty, Kafarnaum, vari sa budeš vyvyšovať až do neba? Do pekla zostúpiš! Lebo keby sa boli v Sodome diali zázraky, ktoré sa diali v tebe, bola by zostala po tento deň.

24Preto vám hovorím: Krajine Sodomčanov bude v deň súdu ľahšie ako tebe.“

Matúš 11, 20−24

Ľudia sú náchylní viac veriť vlastným očiam ako srdcu. Preto by chceli vidieť zázrak. Chcú byť výnimoční a nechápu, že sú výnimoční už tým, že existujú.

Ľuďom chýba viera. Myslia si, že ju ľahko nahradia zázrakom. Pravdou je, že viera samotná je zázrakom. Veď preto povedal Ježiš apoštolovi Tomášovi, keď neveril, lebo nevidel, že blahoslavení sú tí, čo nevideli a uverili.

K životu potrebujeme lásku. A keď máme lásku, máme aj vieru. Čo k životu nepotrebujeme sú lacné triky, ktoré si pletieme so zázrakmi. Celý náš život je zázrak.

Nám sa vidí, že ideme životom od náhody k náhode. Ak by to tak bolo, nuž by všetko existovalo len omylom.

V skutočnosti my tieto náhody len nechápeme, lebo máme málo lásky, aby sme v nich videli toho, ktorý nás miluje neustále.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)