Ján 2, 13−22

13Blízko bola židovská Veľká noc a Ježiš vystúpil do Jeruzalema. 14V chráme našiel predavačov dobytka, oviec a holubov i peňazomencov, čo tam sedeli.

15Urobil si z povrázkov bič a všetkých vyhnal z chrámu, aj ovce a dobytok. Peňazomencom rozhádzal peniaze a poprevracal stoly 16a predavačom holubov povedal: „Odneste to odtiaľto! Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!“

17Jeho učeníci si spomenuli, že je napísané: „Strávi ma horlivosť za tvoj dom.“ 18Židia sa ho opýtali: „Aké znamenie nám ukážeš, že môžeš toto robiť?“ 19Ježiš im odpovedal: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.“

20Židia povedali: „Štyridsaťšesť rokov stavali tento chrám a ty ho postavíš za tri dni?“ 21Ale on hovoril o chráme svojho tela. 22Keď potom vstal z mŕtvych, jeho učeníci si spomenuli, že toto hovoril, a uverili Písmu i slovu, ktoré povedal Ježiš.

Ján 2, 13−22

Od detstva zažívame situácie, keď niečomu nerozumieme a neskôr zistíme, prečo sa to, či ono urobilo práve tak, ako sa to stalo. Tak je to aj s našim životom.

Nemusíme mu rozumieť. Často to ani nedokážeme, aby sme chápali všetko, čo sa okolo nás deje. Sú však príklady, ktorých sa môžeme držať.

Tie príklady sú isté. Boli to rovnako slabí ľudia, ako sme aj my a predsa dosiahli najviac, čo môže človek získať. Čo je to to najviac? Je to hádam nejaké bohatstvo?

Je to obrovský poklad. Je to hranica, za ktorou je láska. Láska, ktorá nám dáva viac, než akékoľvek hmotné statky, ktoré sa časom strácajú, láska zostáva.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)