Lukáš 11, 1−4
1Raz sa na ktoromsi mieste modlil. Keď skončil, povedal mu jeden z jeho učeníkov: „Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov.“
2Povedal im: „Keď sa modlíte, hovorte: Otče, posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo. 3 Chlieb náš každodenný daj nám každý deň 4 a odpusť nám naše hriechy, lebo aj my odpúšťame každému svojmu dlžníkovi. A neuveď nás do pokušenia.“
Lukáš 11, 1−4
Človek sa musí obnovovať. V modlitbe, v práci, v snažení. Najdôležitejšie je, ak sa dokáže obnovovať v láske.
Ak vie, že láska je to najdôležitejšie, čo môže každý deň dať druhému. Bez lásky nie sme nikým. Len v láske v skutočnosti žijeme.
Láskou je aj to, ak dokážeme toho, koho milujeme, napraviť na správnu cestu. Milovať neznamená len zbožňovať. Veľakrát sa nám stáva, že zabúdame na lásku. Ľahko nám zíde z mysle.
Lásku však nemôžeme nasilu vytvárať. Tú musíme žiť. Cítiť ju. Byť v nej ponorený. A pomoc iným je veľká láska.
(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)