Matúš 9, 14−15

14Vtedy k nemu prišli Jánovi učeníci a hovorili: „Prečo sa my a farizeji často postíme, a tvoji učeníci sa nepostia?“

15Ježiš im povedal: „Vari môžu svadobní hostia smútiť, kým je ženích s nimi? No prídu dni, keď im ženícha vezmú; potom sa budú postiť.

Matúš 9, 14−15

Koľkým sa nám to už stalo, že nás ľudia hodnotili povrchne a nepáčili sa im trebárs naše vlasy? Naše oblečenie? Čo je horšie, farba pleti? Prípadne náš výzor? Rovnako myľne ľudia môžu hodnotiť aj niečie správanie.

Rovnako sa však môžeme spýtať, a nehodnotili sme takto povrchne iných aj my? Koľkí z nás dokázali udržať na úzde vlastné vášne?

Trebárs nás nahnevali v práci. Mali sme ťažký deň. Doma nás vítali blízki. A my sme na ich pozdravy odvrkli. Alebo aj čosi nepekné povedali. Prípadne sme sa správali nevrlo. A to len preto, že sme mali ťažký deň.

Koľkým sa nám už stalo, že potom na výčitky od blízkych sme reagovali slovami: Prepáč, mal som ťažký deň. Áno, je dobré, ak sme sa dokázali ospravedlniť. To by sme mali dokázať vždy. Povedať slovo prepáč, nie je žiadna slabosť. Naopak, je to veľkosť ducha priznať si chybu.

Povedať – odpusť. Koľkí sme to povedali aj v situácii, keď sme to ani tak nemysleli. Ani sme sa v skutočnosti ospravedlniť nechceli. Povedali sme prepáč len preto, lebo sa to patrí.

A ako nás spätne toto slovo pretvorilo. Až potom, ako sme ho povedali a videli sme reakciu na tvári nám blízkeho človeka sme pochopili, že sme sa mali ospravedlniť mali sme ho povedať a že sme urobili dobre, že sme to slovo povedali. Slovo nestojí nič a pritom niekedy slovo stojí najviac síl, aby sme ho dokázali dostať z úst.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)