Ján 6, 30−35

30Povedali mu: „Aké znamenie urobíš, aby sme videli a uverili ti? Čo urobíš? 31Naši otcovia na púšti jedli mannu, ako je napísané: »Dal im jesť chlieb z neba.«“

32Ježiš im odvetil: „Veru, veru, hovorím vám: Nie Mojžiš vám dal chlieb z neba, ale môj Otec vám dáva pravý chlieb z neba. 33Lebo Boží chlieb je ten, ktorý zostúpil z neba a dáva svetu život.“ 34Povedali mu: „Pane, vždy nám dávaj taký chlieb.“

35Ježiš im povedal: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť.

Ján 6, 30−35

Ľudia chcú znamenia. Chcú byť svedkami divov. A pritom najväčší div vidia, hoci mu nerozumejú. Je to ich svet. Ten, ktorý ich obklopuje. Ten, ktorý je s nimi od narodenia. V ktorom existujú.

A v ňom môžu prijímať a chápať Božiu vôľu. Je to ťažké, lebo mnohým veciam nerozumieme. Nevieme pochopiť, prečo sa nám deje neprávosť, prečo sa iný má podľa nášho zdania lepšie, než my?

Pritom to vôbec nemusí byť pravda. Utrpenie je hlboko osobne vnímané bezprávie páchané na nás samých.

Utrpenie nik iný objektívne nedokáže zmerať, odvážiť, popísať. A utrpenie sa týka všetkých bez rozdielu. A každému môže pomôcť Božia láska.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)