Lukáš 1, 26−38

26V šiestom mesiaci poslal Boh anjela Gabriela do galilejského mesta, ktoré sa volá Nazaret, 27k panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi. A meno panny bolo Mária.

28Anjel prišiel k nej a povedal: „Zdravas’, milosti plná, Pán s tebou.“ 29Ona sa nad jeho slovami zarazila a rozmýšľala, čo znamená takýto pozdrav.

30Anjel jej povedal: „Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. 31Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. 32On bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho.

Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, 33naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca.“

34Mária povedala anjelovi: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“ 35Anjel jej odpovedal: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni.

A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn. 36Aj Alžbeta, tvoja príbuzná, počala syna v starobe. Už je v šiestom mesiaci. A hovorili o nej, že je neplodná! 37Lebo Bohu nič nie je nemožné.“

38Mária povedala: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ Anjel potom od nej odišiel.

Lukáš 1, 26−38

My si myslíme, že ak Boh neurobí to, čo chceme, tak nejestvuje. V našom obmedzenom chápaní sveta ho často vnímame ako vykonávateľa našej vôle. Chceme od neho to, či iné.

Pritom Boh je láska. Dáva nám oveľa viac, hoci my to nevieme oceniť. Dáva nám niekedy také obrovské dary, že o ich existencii vieme až vtedy, ak o ne prídeme.

Ak sme chorí, či sú chorí iní. Ani choroba nemusí byť krížom. Mnohí svätci si dokázali urobiť z choroby cestu do neba. Taká je veľká obeta, akej sú ľudia schopní, len sa jej nesmú báť.

Život je totiž trápenie, ale najmä láska.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)