Lukáš 16, 1−8

1Učeníkom povedal: „Bol istý bohatý človek, ktorý mal správcu, a toho obžalovali u neho, že mu rozhadzuje majetok.

2Zavolal si ho a povedal mu: »Čo to počúvam o tebe? Vydaj počet zo svojho šafárenia, lebo už nemôžeš ďalej šafáriť.«

3Správca si povedal: »Čo budem robiť, keď ma môj pán zbavuje správcovstva? Kopať nevládzem, žobrať sa hanbím. 4Viem, čo urobím, aby ma niekde prijali do domu, keď ma zbavia správcovstva.« 5Zavolal si po jednom dlžníkov svojho pána a vravel prvému: »Koľko dlhuješ môjmu pánovi?«

6On povedal: »Sto kadí oleja.« Vravel mu: »Tu máš svoj úpis, rýchlo si sadni a napíš päťdesiat.« 7Potom povedal inému: »A ty koľko dlhuješ?« On vravel: »Sto meríc pšenice.« Vravel mu: »Tu máš svoj úpis a napíš osemdesiat.«

8A pán pochválil nepoctivého správcu, že si opatrne počínal. Lebo synovia tohto sveta sú voči sebe navzájom predvídavejší ako synovia svetla.

Lukáš 16, 1−8

Koľkokrát klameme sami seba? Vždy vtedy, ak klameme druhým. Vtedy sme aj my sami oklamaní. A ako vieme klamať iným, tak tomu, čo nám vidí do srdca, nikdy nezaklameme.

A keď tak urobíme, klameme sami seba. Myslíme si, že sme ho oklamali, ale on o tom vie. Malé dieťa by povedalo, že čo je taký zvedavý? Aj my sme ako malé deti. Myslíme si, že niečo utajíme.

Všetko vyjde najavo. A pred ním neutajíme nič. Preto je najlepšie, ak pred ním nemáme žiadne tajnosti. Ak dokážeme povedať úprimne, nie sme najlepší, ale mrzí nás to, odpusť.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)