Matúš 9, 18−26

18Ako im toto hovoril, pristúpil k nemu istý popredný muž, poklonil sa mu a povedal: „Pred chvíľkou mi zomrela dcéra; ale poď, vlož na ňu ruku a ožije.“

19Ježiš vstal a šiel za ním i so svojimi učeníkmi. 20Vtedy k nemu odzadu pristúpila istá žena, ktorá dvanásť rokov trpela na krvotok, a dotkla sa obruby jeho odevu.

21Povedala si totiž v duchu: „Ak sa dotknem čo len jeho odevu, ozdraviem.“ 22Ježiš sa obrátil, a keď ju zazrel, povedal: „Dúfaj, dcéra, tvoja viera ťa uzdravila.“

A žena bola od tej hodiny zdravá. 23Keď potom Ježiš prišiel do domu popredného muža a videl pískajúcich na píšťalách a rozrušený dav, 24povedal: „Odíďte! Dievča neumrelo, ale spí.“ Oni ho vysmiali.

25Ale keď dav rozohnali, vošiel dnu, chytil dievča za ruku a ono vstalo. 26A chýr o tom sa rozniesol po celej krajine.

Matúš 9, 18−26

Všetci spíme. Jednoducho odmietame uznať, že je niečo viac, ako len naše plné brucho. Hovoríme si, že sýty nikdy hladnému neverí.

A my sme hladní. Chýba nám každú chvíľu niečo iné. Pritom hľadať by sme mali len jediné. To, čo osoží nášmu duchu. Často uprednostňujeme brucho. Myslíme si, že na dušu budeme mať ešte dosť času.

Koľko je to dosť času? Nik si nie je istý žiadnou sekundou svojho života.

Nik ju nemá predplatenú. Nik ju nemá istú. Jednoducho všetko sa nám v sekunde môže zvrtnúť.

Preto musíme byť v ktorúkoľvek chvíľu pripravený prijať lásku.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)