Ján 6, 22−29

22Na druhý deň si zástup, čo zostal na druhom brehu mora, všimol, že tam bola iba jedna loďka a že Ježiš nenastúpil na loď so svojimi učeníkmi, ale že sa učeníci odplavili sami. 23A z Tiberiady prišli iné lode k miestu, kde jedli chlieb, keď Pán vzdával vďaky.

24No zástup zbadal, že tam nie je ani Ježiš, ani jeho učeníci. Preto aj oni nastúpili na loďky, prišli do Kafarnauma a hľadali Ježiša. 25Keď ho na druhom brehu mora našli, povedali mu: „Rabbi, kedy si sem prišiel?“

26Ježiš im odpovedal: „Veru, veru, hovorím vám: Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa. 27Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život, a ten vám dá Syn človeka. Lebo jeho označil Otec, Boh, svojou pečaťou.“

28Povedali mu: „Čo máme robiť, aby sme konali Božie skutky?“ 29Ježiš im odpovedal: „Boží skutok je veriť v toho, ktorého on poslal.“

Ján 6, 22−29

Nejde o žiaden výmenný obchod. Veriť znamená prispôsobiť svoj život potrebám srdca. Srdca, ktoré potrebuje byť čisté. Srdce ľahšie bije v hrudi, ak vie, že žije v súlade s Bohom.

Aj keď zhrešíme, máme stále nádej na milosrdenstvo. Nesmieme však sami na túto nádej zabudnúť. Ubiť ju vo svojom svedomí.

Tú nádej a ponuku totiž neustále dostávame. Musíme ju vedieť prijať.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)