Matúš 2, 1−12
1Keď sa za čias kráľa Herodesa v judejskom Betleheme narodil Ježiš, prišli do Jeruzalema mudrci od východu 2a pýtali sa: „Kde je ten novonarodený židovský kráľ? Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť.“
3Keď to počul kráľ Herodes, rozrušil sa a celý Jeruzalem s ním. 4Zvolal všetkých veľkňazov a zákonníkov ľudu a vyzvedal sa od nich, kde sa má narodiť Mesiáš. 5Oni mu povedali: „V judejskom Betleheme, lebo tak píše prorok: 6 »A ty, Betlehem, v judejskej krajine, nijako nie si najmenší medzi poprednými mestami Judey, lebo z teba vyjde vojvoda, ktorý bude spravovať môj ľud, Izrael.«“
7Tu si dal Herodes potajomky zavolať mudrcov a podrobne sa ich povypytoval, kedy sa im zjavila hviezda. 8Potom ich poslal do Betlehema a povedal: „Choďte a dôkladne sa vypytujte na dieťa. Keď ho nájdete, oznámte mi, aby som sa mu aj ja šiel pokloniť.“
9Oni kráľa vypočuli a odišli. A hľa, hviezda, ktorú videli na východe, išla pred nimi, až sa zastavila nad miestom, kde bolo dieťa. 10Ako zbadali hviezdu, nesmierne sa zaradovali. 11Vošli do domu a uvideli dieťa s Máriou, jeho matkou, padli na zem a klaňali sa mu.
Potom otvorili svoje pokladnice a dali mu dary: zlato, kadidlo a myrhu. 12A keď vo sne dostali pokyn, aby sa nevracali k Herodesovi, inou cestou sa vrátili do svojej krajiny.
Matúš 2, 1−12
Nik zo žiadnych vládcov sveta nie je, nebol a nebude silnejší od Boha nášho Stvoriteľa. Každý sa narodí holý a odchádza zo sveta iba v podobe nesmrteľnej duše. Nič viac mu nezostane. Preto sa nik nemá vyvšovať nad druhého. Každý si zasluhuje úctu blížnych.
Mnohí ľudia si myslia, že sú niečo viac a majú právo nad niekým ohŕňať nos. Prípadne, že môžu s niekým jednoducho manipulovať. Lenže Boh môže všetky cesty zmeniť. Ani mocný kráľ sa nedozvie to, čo sa z vôle Boha dozvedieť nemá. A hoci by aj dobrý človek prezradil nehodnému najväčšie tajomstvo, nič to ešte nemusí znamenať.
Traja králi po pravde povedali, čo hľadali. Ohrozili tak malého Ježiška? Nie. Boh sa oňho aj tak postaral. Zatiaľ zlý kráľ začal trpieť svojou posadnutosťou mocou a dal zavraždiť aj dvoch vlastných synov, lebo jeho manželka pochádzala po predkoch tiež z Dávidovho rodu. Taký človek sa zmení svojimi činmi na netvora. Už nie je hoden nazývať sa človekom.
Taký si žiadnu úctu nezaslúži, hoci by mal ktovieakú moc. Tú skutočnú moc nad pravým životom totiž nemá nik z ľudí. Preto sa zlého vládcu nik nemusí báť. Zloba sa často vytresce sama vlastnou zlobou – tá ju najistejšie porazí a to aj po príchode na večnosť, ak by to nestihla už počas života. Na to sa môžeme spoľahnúť, že to funguje.
(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)