Matúš 9, 27−31

27Keď Ježiš odtiaľ odchádzal, išli za ním dvaja slepci a kričali: „Syn Dávidov, zmiluj sa nad nami!“ 28Keď potom vošiel do domu, slepci prišli k nemu. Ježiš sa ich opýtal: „Veríte, že to môžem urobiť?“

Oni mu odpovedali: „Áno, Pane.“ 29Tu sa dotkol ich očí a povedal: „Nech sa vám stane, ako ste uverili.“ 30A oči sa im otvorili. Ježiš im pohrozil: „Ale nech sa to nik nedozvie!“ 31No oni šli a rozprávali o ňom po celom kraji.

Matúš 9, 27−31

Chodíme do kostola. Tam kľačíme. Modlíme sa, spíname dlane a aj tak sa môže stať, že nemáme dostatok viery. Príde prvé sklamanie a my sa lámeme. Príde neočakávaný veľký úder a my sa opúšťame.

Ľutujeme sa, sťažujeme sa, kričíme, plačeme. Nemusíme si to vyčítať. Takí sme my ľudia. Môžeme sa však nad sebou zamyslieť. Môžeme poprosiť, aby sme boli iní, aby sme sa hneď neplašili.

Preto, že nepoznáme budúcnosť, sme v nevýhode. Byť však neustále v strehu, nás môže poškodiť. Rovnako nie je dobré, ak sme príliš ľahostajní k tomu, čo nás čaká. Viera je najmä v dôvere.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)