Lukáš 14, 15−24

15Keď to počul jeden zo spolustolujúcich, povedal mu: „Blahoslavený, kto bude jesť chlieb v Božom kráľovstve.“

16On mu povedal: „Istý človek pripravil veľkú večeru a pozval mnoho ľudí. 17Keď nadišla hodina večere, poslal svojho sluhu, aby povedal pozvaným: »Poďte, už je všetko pripravené.« 18A naraz sa začali všetci vyhovárať.

Prvý mu povedal: »Kúpil som pole a musím si ho ísť pozrieť. Prosím ťa, ospravedlň ma!« 19Druhý povedal: »Kúpil som päť záprahov volov a idem ich vyskúšať. Prosím ťa, ospravedlň ma!«

20A ďalší povedal: »Oženil som sa, a preto nemôžem prísť.« 21Sluha sa vrátil a oznámil to svojmu pánovi. Vtedy sa hospodár rozhneval a povedal svojmu sluhovi: »Vyjdi rýchle na námestia a do ulíc mesta a priveď sem chudobných a mrzákov, slepých a chromých!«

22A sluha hlásil: »Pane, stalo sa, ako si rozkázal, a ešte je miesto.« 23Tu pán povedal sluhovi: »Vyjdi na cesty a k ohradám a donúť vojsť všetkých, aby sa mi naplnil dom. 24Lebo hovorím vám, že ani jeden z tamtých mužov, čo boli pozvaní, neokúsi moju večeru.«“

Lukáš 14, 15−24

Mnoho je takých, ktorí sú veriaci len na oko. Sú pokrstení podľa papiera. Kresťanom však treba byť srdcom.

Srdcom to znamená, že nič zlé nikomu neprajeme a veríme v jedného Boha. V toho otca, ktorý je aj našim otcom.

Musíme mať dôveru v toho, ktorý nás stvoril. Je všade okolo nás. My sa však často správame, akoby ho nebolo. Pritom on vidí aj v skrytosti a vidí nám do srdca.

Pochopiť posolstvo lásky prinesené Božím Synom je pre nás ťažké. Myslíme si, že by sme na niečo také museli mať iné sily. Inak by nás musel stvoriteľ stvoriť.

Lenže my sme dnes tu takí, akí sme a iní nebudeme, preto si to musíme uvedomiť.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)