Marek 12, 18-27
18Tu prišli k nemu saduceji, ktorí tvrdia, že niet zmŕtvychvstania, a pýtali sa ho: 19„Učiteľ, Mojžiš nám napísal, že ak niekomu zomrie brat a zanechá manželku bez detí, brat si má vziať jeho manželku a splodiť svojmu bratovi potomka.
20Bolo sedem bratov. Prvý sa oženil, ale umrel a nezanechal potomka. 21Vzal si ju druhý, ale aj on umrel a nezanechal potomka. Takisto aj tretí.
22A ani jeden zo siedmich nezanechal potomka. Napokon po všetkých zomrela aj žena. 23Ktorému z nich bude manželkou pri vzkriesení, keď vstanú z mŕtvych? Veď ju mali siedmi za manželku.“
24Ježiš im povedal: „Nemýlite sa preto, že nepoznáte Písmo ani Božiu moc? 25Lebo keď ľudia vstanú z mŕtvych, už sa ani neženia, ani nevydávajú, ale sú ako anjeli v nebi.
26A pokiaľ ide o vzkriesenie mŕtvych, či ste nečítali v Mojžišovej knihe v stati o kríku, ako mu Boh povedal: »Ja som Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba«? 27A on nie je Bohom mŕtvych, ale živých. Veľmi sa mýlite.“
Marek 12, 18-27
Smrť si predstavujeme zánikom tela. Nevieme pochopiť, čo je po tomto úkone. Kým žijeme, sme v tele. Telo nás ovplyvňuje. Ono nám velí. Hovorí nám, ako máme existovať, ak chceme jestvovať podľa zákonitostí platiacich pre Zem.
Z tohto dôvodu sa nám ťažko chápe nebo. A kto nám hovorí, ako to tam bude vyzerať, sám len sníva. Nevie to iste. Odhaduje to, čo nemôže pochopiť.
A veď takí sme ľudia. Chceme vedieť, chceme pochopiť, chceme ohmatať. A keď človek stretne Boha, snaží sa ho zabiť ako v prípade Ježiša.
Jednoducho mu život v ľudskom tele múti rozum. Ježiša ukrižovali. Zomrel za naše hriechy. Aj my ho zabíjame každý deň tým, ak neveríme v jeho bezhraničnú lásku.
(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)