Matúš 9, 9−13

9Keď odtiaľ Ježiš odišiel, videl na mýtnici sedieť človeka menom Matúša a povedal mu: „Poď za mnou!“ On vstal a išiel za ním.

10Keď potom Ježiš sedel v dome za stolom, prišli mnohí mýtnici a hriešnici a stolovali s ním a s jeho učeníkmi.

11Keď to videli farizeji, hovorili jeho učeníkom: „Prečo váš učiteľ jedáva s mýtnikmi a hriešnikmi?“ 12On to začul a povedal: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí.

13Choďte a naučte sa, čo to znamená: »Milosrdenstvo chcem, a nie obetu.« Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.“

Matúš 9, 9−13

Máme veľkú nádej. Nádej, ktorú sme dostali narodením. Tá nádej sa volá Boh. Je to synonymum lásky.

Môžeme mu veriť. Môžeme sa oň oprieť. Môžeme pred ním plakať. Môžeme prosiť o odpustenie. Boha prosiť o odpustenie za naše hriechy, dokázať sa pokloniť pred krížom.

Vidieť kríž vo svojej mysli ako najlepšie ustlané lôžko. On na ňom za nás zomrel. My na kríž môžeme dávať svoje starosti.

Poprosiť ho, aby nám pomohol prejsť našu cestu a aby nás podoprel, aby nám odpustil, ak sme sa na ceste pošmykli.

Ak na nej padáme a kĺžeme sa. Veď kto je bez viny? Máme teda nádej, lebo prišiel práve pre naše pády.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)