Matúš 14, 22−36

22A hneď rozkázal učeníkom, aby nastúpili na loďku a išli pred ním na druhý breh, kým on rozpustí zástupy.

23Keď rozpustil zástupy, vystúpil sám na vrch modliť sa. Zvečerilo sa a on tam bol sám.

24Loďka bola už mnoho stadií od zeme a zmietali ňou vlny, lebo vietor dul proti nim. 25Nad ránom sa, kráčajúc po mori, blížil k nim Ježiš.

26Keď ho učeníci videli kráčať po mori, vzrušení vraveli: „Mátoha!“ A od strachu vykríkli. 27Ale Ježiš sa im hneď prihovoril: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!“

28Peter mu povedal: „Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode.“ 29On povedal: „Poď!“ Peter vystúpil z loďky, vykročil po vode a šiel k Ježišovi.

30Ale keď videl silný vietor, naľakal sa. Začal sa topiť a vykríkol: „Pane, zachráň ma!“ 31Ježiš hneď vystrel ruku, zachytil ho a povedal mu: „Maloverný, prečo si pochyboval?“

32A keď vstúpili do loďky, vietor utíchol. 33Tí, čo boli na loďke, klaňali sa mu a vraveli: „Naozaj si Boží Syn!“

34Preplavili sa na druhý breh a došli do kraja Genezaret. 35Len čo ho obyvatelia toho kraja spoznali, vyslali poslov do celého okolia.

I prinášali k nemu všetkých chorých 36a prosili ho, aby sa smeli dotknúť aspoň obruby jeho odevu. A všetci, čo sa ho dotkli, ozdraveli.

Matúš 14, 22−36

Boha by sme sa chceli dotýkať, aby sme vraj uverili. Pritom sa ho dotýkame neustále. Nie je mimo nás. Je s nami a v nás a v našom okolí, neustále ho stretávame, ale aj tak ho niekedy nevidíme.

Stáva sa to často aj pri inom pozeraní, že čím viac sa zahľadíme na nejaký objekt, tým menej ho vidíme. A tak je to aj s ním.

Vidíme ho neustále. Ešte pred naším narodením sme ho videli. Vidíme ho od svojho stvorenia.

A práve preto ho niekedy nie sme schopní rozoznať a potom máme strašný pocit, že neexistuje.

Môžeme ho však vidieť citom, lebo je láska a tú cítime viac ako keby sme ho videli očami.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)