Lukáš 2, 41−51

41Jeho rodičia chodievali každý rok do Jeruzalema na veľkonočné sviatky. 42Keď mal dvanásť rokov, tiež išli, ako bývalo na sviatky zvykom.

43A keď sa dni slávností skončili a oni sa vracali domov, zostal chlapec Ježiš v Jeruzaleme, čo jeho rodičia nezbadali. 44Nazdávali sa, že je v sprievode. Prešli deň cesty a hľadali ho medzi príbuznými a známymi.

45No nenašli. Vrátili sa teda do Jeruzalema a tam ho hľadali. 46Po troch dňoch ho našli v chráme. Sedel medzi učiteľmi, počúval ich a kládol im otázky.

47Všetci, čo ho počuli, žasli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami. 48Keď ho zazreli, stŕpli od údivu a Matka mu povedala: „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!“

49On im odpovedal: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ 50Ale oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril.

51Potom sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný. A jeho matka zachovávala všetky slová vo svojom srdci.

Lukáš 2, 41−51

Čo je viac ako láska k sebe samému? Viac ako láska k blížnemu, ktorého máme rovnako milovať ako seba samého?

Alebo aspoň tak milovať, lebo každý človek má seba v prvom rade rád. Je to láska k Bohu.

K tomu, ktorý nás s láskou stvoril a všetko nám s láskou ponúka. My to však odmietame a chceme niečo iné. Netúžime potom, čo nám dáva, ale chceme to, čo má niekto druhý.

Táto nespokojnosť nás vedie k hriechu. A od hriechu si sami vyberáme trest. Potom to nechápeme.

Ľutujeme sa a vinu skladáme na toho, čo nám s láskou odpúšťa. A je ochotný za nás niesť aj kríž.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)