Lukáš 9, 51−56

51Keď sa napĺňali dni, v ktoré mal byť vzatý zo sveta, pevne sa rozhodol ísť do Jeruzalema 52a poslal pred sebou poslov.

Oni sa vydali na cestu a prišli do istej samarijskej dediny, aby mu pripravili nocľah. 53Ale neprijali ho, lebo mal namierené do Jeruzalema.

54Keď to videli učeníci Jakub a Ján, povedali: „Pane, máme povedať, aby zostúpil oheň z neba a zničil ich?“ 55On sa obrátil a pokarhal ich. 56A odišli do inej dediny.

Lukáš 9, 51−56

Ľudia majú niekedy mylné predstavy, že Boh ich za niečo trestá. Ako môže trestať ten, ktorý prišiel spasiť svet vlastnou krvou?

Ten, ktorý sa aj za nás ponúkol, aby sme mali večný život? Čo je viac? Nás prospech v krátkom čase žitia, alebo úľava vo večnosti? Tieto dve veci nevieme porovnávať.

Máme pocit, že nás sa večnosť netýka. A že večnosť je mimo nás, čo je však omyl. Večnosť je ponuka. Môžeme ju získať. Budeme ju mať.

A tam vo večnosti sa zráta, čo sme urobili na svete a budeme za každú nespravodlivosť spravodlivo odmenení. Máme teda istotu.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)