Lukáš 2, 36−40

36Žila vtedy aj prorokyňa Anna, Fanuelova dcéra, z Aserovho kmeňa. Bola už vo vysokom veku. Od svojho panenstva žila so svojím mužom sedem rokov, 37potom ako vdova do osemdesiateho štvrtého roku.

Z chrámu neodchádzala, vo dne v noci slúžila Bohu pôstom a modlitbami. 38Práve v tú chvíľu prišla aj ona, velebila Boha a hovorila o ňom všetkým, čo očakávali vykúpenie Jeruzalema. 39A keď vykonali všetko podľa Pánovho zákona, vrátili sa do Galiley, do svojho mesta Nazareta. 40Chlapec rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom.

Lukáš 2, 36−40

Každý rok máme niekoľko dní vo vianočnom čase, kedy si pripomíname našu záchranu. Našu záchranu, ktorá je na dosah ruky a ktorú sme získali bez nášho pričinenia, len vďaka milosti Boha.

Tak nás miloval, že nám poslal na svet svojho jednorodeného syna. A skrz jeho život môžeme aj my svoj život naplniť, vydržať, prestáť, úspešne ukončiť.

Nie je radosť, čo prežívame v pokoji. Radosť je to, kam spejeme po smrti. Kde nás prichýlia, keď si nebudeme môcť so sebou vziať žiadne zásoby, ktoré by sme si nahonobili majetkami. Ide o to, akí sme boli a akými sme sa životom stali.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)