Ján 2, 13−22

13Blízko bola židovská Veľká noc a Ježiš vystúpil do Jeruzalema. 14V chráme našiel predavačov dobytka, oviec a holubov i peňazomencov, čo tam sedeli.

15Urobil si z povrázkov bič a všetkých vyhnal z chrámu, aj ovce a dobytok.

Peňazomencom rozhádzal peniaze a poprevracal stoly 16a predavačom holubov povedal: „Odneste to odtiaľto! Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!“

17Jeho učeníci si spomenuli, že je napísané: „Strávi ma horlivosť za tvoj dom.“ 18Židia sa ho opýtali: „Aké znamenie nám ukážeš, že môžeš toto robiť?“

19Ježiš im odpovedal: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.“ 20Židia povedali: „Štyridsaťšesť rokov stavali tento chrám a ty ho postavíš za tri dni?“

21Ale on hovoril o chráme svojho tela. 22Keď potom vstal z mŕtvych, jeho učeníci si spomenuli, že toto hovoril, a uverili Písmu i slovu, ktoré povedal Ježiš.

Ján 2, 13−22

Čo dokážeme postaviť našimi rukami, aby to pretrvalo storočia? Tisícročia? Veky?

A keby sme aj mali fantastické stroje s obrovskými možnosťami, aj tak by sme sa podobali staviteľom Babylonskej veže. Nič, čo dokážeme vytvoriť, netrvá večne.

A predsa existuje energia a nie je to hmota, na ktorú kašleme, ktorú si nevšímame, alebo ak, tak len okrajovo, ktorá toto všetko pretrvá.

Je to naša duša, ktorá sa raz vráti k Stvoriteľovi. Bude skladať účty z toho, akí sme boli, kam sme sa dostali, čo sme urobili pre večnosť.

Nie pre seba, nie pre svoju rodinu, nie pre priateľov a známych. Čo sme urobili, aby bolo všade viac lásky medzi ľuďmi.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)