Ján 20, 24−29

24Tomáš, jeden z Dvanástich, nazývaný Didymus, nebol s nimi, keď prišiel Ježiš. 25Ostatní učeníci mu hovorili: „Videli sme Pána.“

Ale on im povedal: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“

26O osem dní boli jeho učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi. Prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, stal si doprostred a povedal: „Pokoj vám!“

27Potom povedal Tomášovi: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“

28Tomáš mu odpovedal: „Pán môj a Boh môj!“ 29Ježiš mu povedal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“

Ján 20, 24−29

Mnohí nechcú uveriť, lebo vraj Boha nevideli. Pritom sa naňho neustále pozerajú. Pozerajú sa mu priamo do očí. Každý deň od narodenia, lebo všetko, čo nás obklopuje, ho tvorí.

On je vo všetkom. Môžeme ho teda vidieť. A nie je to o tom, aby sme otvorili oči, musíme si otvoriť srdce. Klope nám naň neustále. To len my sa bojíme mu otvoriť. Čo nás potom čaká?

Myslíme si, že každé neznámo je pre nás záhadou. Toto neznámo je nám však známe. Sme z neho a v ňom. Stále ho hľadáme, aj keď o tom nehovoríme a často si to vôbec nedokážeme uvedomiť.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)