Matúš 14, 13−21

13Keď to Ježiš počul, odobral sa odtiaľ loďkou na pusté miesto do samoty. Ale zástupy sa o tom dopočuli a pešo išli z miest za ním.

14Keď vystúpil a videl veľký zástup, zľutoval sa nad nimi a uzdravoval im chorých.

15A keď sa zvečerilo, pristúpili k nemu učeníci a hovorili: „Toto miesto je pusté a čas už pokročil. Rozpusť zástupy, nech sa rozídu do dedín kúpiť si jedlo.“

16Ale Ježiš im povedal: „Nemusia nikam chodiť; vy im dajte jesť!“ 17Oni mu vraveli: „Nemáme tu nič, iba päť chlebov a dve ryby.“

18On povedal: „Prineste mi ich sem!“ 19Potom rozkázal, aby si zástupy posadali na trávu. Vzal päť chlebov a dve ryby, pozdvihol oči k nebu, dobrorečil, lámal chleby a dával učeníkom a učeníci zástupom.

20Všetci jedli a nasýtili sa, ba ešte nazbierali dvanásť plných košov zvyšných odrobín. 21A tých, čo jedli, bolo asi päťtisíc mužov, okrem žien a detí.

Matúš 14, 13−21

Je viacero zázrakov, ktoré nikdy nepochopíme. Nevieme rozlúštiť tú Božiu šifru, ktorá pred našimi očami premieňa nielen hmotu, ale najmä naše vlastné vnútro do úplne iných podôb.

Sme tvarovateľní. Časom. Chorobou. Šťastím. Nešťastím. Najkrajšie nás tvaruje láska.

Ona nás učí najlepším spôsobom, ako sa máme udržať v živote pred sebou samými s rovnými chrbticami.

Cudzí si môžu o nás myslieť čo chcú. Ide o to, čo si o sebe myslíme my sami.

To je dôležité, či chápeme vlastný obraz v realite.

Ľudia majú často sklony vidieť sa inak, než akí v skutočnosti sú, hoci najistejším zrkadlom je láska.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)