Lukáš 13, 22−30

22Cestou do Jeruzalema prechádzal mestami a dedinami a učil. 23Ktosi sa ho spýtal: „Pane, je málo tých, čo budú spasení?“

On im povedal: 24„Usilujte sa vojsť tesnou bránou, lebo hovorím vám: Mnohí sa budú pokúšať vojsť, a nebudú môcť. 25Keď hospodár vstane a zatvorí dvere a vy zostanete vonku, začnete klopať na dvere a volať: »Pane, otvor nám!«

A on vám povie: »Ja neviem, odkiaľ ste!« 26Vtedy začnete hovoriť: »Jedli sme s tebou a pili, na našich uliciach si učil.« 27Ale on vám povie: »Ja neviem, odkiaľ ste; odíďte odo mňa všetci, čo pášete neprávosť!«

28Tam bude plač a škrípanie zubami, až uvidíte, že Abrahám, Izák, Jakub a všetci proroci sú v Božom kráľovstve, a vy ste vyhodení von.

29A prídu od východu i západu, od severu i od juhu a budú stolovať v Božom kráľovstve. 30A tak sú poslední, ktorí budú prvými, a sú prví, ktorí budú poslednými.“

Lukáš 13, 22−30

Milosrdenstvo dostávame od Boha neustále. Odmietame ho však. Nechceme sa napraviť. Hádame sa s ním. Myslíme si, že naše postavenie je horšie, než kohokoľvek iného.

Ale nemáme pravdu. Vieme to. Cítime v srdci, že máme byť za čo vďační. Nemusíme sa hádať. Stačí počúvať. Srdcom.

Chápať môžeme len ťažko. Rozum nás často zradí a vyrába množstvo prekážok. Cit je však to, čo nás vedie. Cit nás vedie najistejšie aj za úplnej tmy.

Cit je pre nás svetlo. Ukazuje sa v podobe dobra, ktoré dostávame, keď milujeme a sme milovaní. A my sme.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)