Lukáš 6, 12−19

12V tých dňoch vyšiel na vrch modliť sa a strávil celú noc v modlitbe s Bohom. 13Keď sa rozodnilo, zavolal si učeníkov a vyvolil si z nich Dvanástich, ktorých nazval apoštolmi:

14Šimona, ktorému dal meno Peter, a jeho brata Ondreja, Jakuba, Jána Filipa, Bartolomeja, 15Matúša, Tomáša, Jakuba Alfejovho, Šimona, ktorého volali Horlivec, 16Júdu Jakubovho a Judáša Iškariotského, ktorý sa stal zradcom.

17Zostúpil s nimi dolu a zastal na rovine i veľký zástup jeho učeníkov a veľké množstvo ľudu z celej Judey i z Jeruzalema aj z týrskeho a sidonského pobrežia. 18Prišli ho počúvať a dať sa uzdraviť zo svojich neduhov. A ozdraveli aj tí, ktorých trápili nečistí duchovia.

19A každý zo zástupu sa usiloval dotknúť sa ho, lebo vychádzala z neho sila a uzdravovala všetkých.

Lukáš 6, 12−19

Akosi sa nám nechce uveriť, že aj my sme vyvolení. Hovoríme si, že nie sme nikto a že sme ľuďmi každodenného dňa.

Veď čas prináša neustále krajších, milších, láskavejších, lepších, pre niekoho možno úspešnejších, než sme my. Lenže Boh vidí každého z nás. A každého stvoril. A každého rovnako miluje.

Pozná naše tajné myšlienky. Rozumie im. A čaká s otvorenou náručou, kedy sa mu zdôveríme. Kedy za ním prídeme. Ak tak urobíme, dozvieme sa, že aj my sme vyvolení.

Aj my sme v jeho srdci, či sme už škaredší, horší, neúspešnejší, hlúpejší, pre každého má vo svojom srdci miesto. A preto sa nemusíme báť.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)