Matúš 24, 42−51

42Bdejte teda, lebo neviete, v ktorý deň príde váš Pán. 43Uvážte predsa: Keby hospodár vedel, v ktorú nočnú hodinu príde zlodej, veruže by bdel a nedovolil by mu vniknúť do svojho domu.

44Preto aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej neviete. 45Kto je teda verný a múdry sluha, ktorého pán ustanovil nad svojou čeľaďou, aby jej načas dával pokrm?

46Blahoslavený sluha, ktorého pán pri svojom príchode nájde tak robiť. 47Veru, hovorím vám: Ustanoví ho nad celým svojím majetkom.

48Ale keby si zlý sluha v srdci povedal: »Môj pán voľajako nejde« 49a začal by biť svojich spolusluhov, jesť a piť s opilcami,

50pán toho sluhu príde v deň, keď to najmenej čaká, a v hodinu, o ktorej sa nenazdá, 51oddelí ho a dá mu podiel medzi pokrytcami; tam bude plač a škrípanie zubami.

Matúš 24, 42−51

V každú chvíľu byť pripravený odísť z tohto sveta nie je také ťažké, ako by sa mohlo zdať.

Zakladať si na čistom svedomí je viac, než čokoľvek iné. Ukladať si dobré skutky na nebesiach.

Nečakať za dobré pochvaly, ani žiadne hmotné statky, pomáhať nezištne, byť veselý v očakávaní, aké bohatstvo nájde človek v nebi.

Tento svet sa neustále premieňa. Je živý v hmote. Človek by mal byť však živý v duchu. Najmä hľadať Božiu lásku.

Ju sa snažiť pochopiť, objať, obsiahnuť, nájsť, uveriť jej. Lebo viera je to najväčšie bohatstvo, ktoré môžeme na svete získať.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)