Lukáš 24, 35−48

35Aj oni porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba.  36Kým o tom hovorili, on sám zastal uprostred nich a povedal im: „Pokoj vám.“ 37Zmätení a naľakaní si mysleli, že vidia ducha.

38On im povedal: „Čo sa ľakáte a prečo vám srdcia zachvacujú také myšlienky? 39Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja! Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti – a vidíte, že ja mám.“ 40Ako to povedal, ukázal im ruky a nohy. 41A keď tomu stále od veľkej radosti nemohli uveriť a len sa divili, povedal im: „Máte tu niečo na jedenie?“

42Oni mu podali kúsok pečenej ryby. 43I vzal si a jedol pred nimi. 44Potom im povedal: „Toto je to, čo som vám hovoril, kým som bol ešte s vami, že sa musí splniť všetko, čo je o mne napísané v Mojžišovom zákone, u Prorokov a v Žalmoch.“

45Vtedy im otvoril myseľ, aby porozumeli Písmu, 46a povedal im: „Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych 47a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov. 48Vy ste toho svedkami.

Lukáš 24, 35−48

Pokoj je vzácnosť. Je to hodnota, ktorá je vykúpená veľkým utrpením a trápením. Každý pokoj je týmito strasťami zaplatený. Náš pokoj, každého súkromný pokoj, raz nájdeme, ak ho už nemáme. Bude to konečný pokoj nášho večného života.

Lebo smrť neexistuje. Vďaka Ježišovi to už vieme. Je len premena života. A každý z nás sa raz takto premení. Nebudeme už na svete s našimi telami. Duch trvá. Telo – teda hmota podlieha zmenám. Náš duch však pôjde raz ďalej.

Tam, kde bude vládnuť skutočný pokoj. Odraz z tohto pokoja vidíme niekedy už v našom živote, ale nevieme si ho udržať. Preto je to vzácnosť, mať pokoj.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)