Matúš 4, 12−17

12 Keď sa Ježiš dopočul, že Jána uväznili, odobral sa do Galiley. 13 Opustil Nazaret a prišiel bývať do pobrežného mesta Kafarnaum, 14 v končinách Zabulon a Neftali, aby sa splnilo, čo povedal prorok Izaiáš:

15 „Krajina Zabulon a krajina Neftali, na ceste k moru, za Jordánom, Galilea pohanov! 16 Ľud bývajúci v temnotách uvidel veľké svetlo. Svetlo zažiarilo tým, čo sedeli v temnom kraji smrti.“

17 Od tej chvíle začal Ježiš hlásať: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“

Matúš 4, 12−17

Nie je také kráľovstvo, ktoré by bolo bližšie. Je to jediné kráľovstvo, do ktorého môžeme vstúpiť hneď. Pritom už vstup doň je odmenou. Predstavme si, že nám stačí do tohto kráľovstva vojsť. A zvyšok, čo nás tam čaká, je už cieľ.

Teda už po vstupe, sa o nič snažiť nebudeme musieť. Otvoríme dvere a vojdeme, to je celá naša práca. Iste, kým príde tá chvíľa, máme množstvo povinností v živote. A predsa nie je nič dôležitejšie, ako vstúpiť do tohto kráľovstva.

Vieme aj, aká cesta nás k tým dverám dovedie. Čo je to pokánie? Mnohí si myslia, že je to potupa a hanba, čo nepotrebujeme, veď sme so sebou a svetom vyrovnaní. Zatiaľ pokánie nie je nič nepríjemné. Práve naopak. Pokánie je radosť.

Dokázal som nájsť vo vlastnom srdci toľko lásky, aby som si uvedomil všetky svoje chyby. Dokázal som nájsť v srdci toľko odvahy, aby som si tie chyby priznal. A dokázal som nájsť v sebe toľko odvahy, že prosím o zmilovanie. O odpustenie.

Prosím o to blízkeho, veľmi blízkeho, až tak blízkeho, že vidí aj to, čo si myslím. Vidí mi do srdca. Preto sa môžem radovať. Vie o mne všetko. Vie, že som zhrešil. A ja viem, že to o mne vie. Teda vidí aj moju odvahu prosiť o odpustenie.

Ak zabudnem na to, že existuje veľa svedectiev o odpustení. O tom, že v neho môžem dúfať a si ním dokonca môžem byť istý, mne v danej chvíli stačí, ak dokážem o odpustenie prosiť bez toho, aby som vedel, či budem vyslyšaný, či kalkujem v podvedomí s tým, že sa tak stane.

(Stanislav Háber z rukopisu Laické kázne)